Katarína Brúderová

Pracovitá, skromná, s citom pre krásno, harmóniu, detaily, so široko rozvinutou fantáziou a veľkou tvorivou silou. Taká bola Katarína Brúderová – rodáčka z Vajnôr, ľudová maliarka, vyšívačka, rozprávačka i vlastenka.

Narodila sa 1. marca 1882 manželom Matulovcom. Už v útlom detstve zakúšala tvrdosť života v roľníckej a vinohradníckej rodine. Po vychodení šiestich tried školy začala pracovať v rodičovskom dome na gazdovstve. Popri tom sa už od malička začal u nej rodiť a formovať zmysel pre ľudové umenie. Rada kreslila rôzne ornamenty či už prstom do zeme, griflíkom alebo ceruzkou.

Po prvý raz sa do povedomia verejnosti dostala v súvislosti sa získaním prvého miesta za omšové rúcho vyšité vajnorskou výšivkou v roku 1910. Následne na to bola táto jej unikátna práca vystavená na výstave slovenského umenia v Londýne.

Roku 1920 začal ako správca ľudovej školy vo Vajnoroch pôsobiť učiteľ Vojtech Horák, ktorý zaviedol pravidelné vyučovanie kreslenia a vyšívania, ktoré viedla Katarína Brúderová. Bolo to pre ňu veľké uznanie a pocta, že si ju – neštudovanú – vybral ako učiteľku.

Ako 19-ročnú ju vydali za Mateja Brúdera. Mali spolu dve deti – syna Jozefa a dcéru Máriu.

Obdobie i prostredie počas Rakúsko-Uhorska, v ktorom prežívala svoju mladosť i produktívny vek, nebolo pre Slovákov veľmi povzbudivé a ľahké.

 

Tvorivý výsledok žiačok Kataríny Brúderovej sa ukázal na jar 1923 na Hospodárskej výstave v Prahe, kam putovalo vyše tisíc ornamentálnych kresieb, výšiviek a čipiek. Na výstave o dva roky neskôr upútala návštevníkov svojím kresliarskym nadaním a neobyčajnou zručnosťou. Priamo pred ich očami maľovala symetrické ornamenty bez predlohy oboma rukami naraz.

Z iniciatívy etnografa Antonína Václavíka  roku 1936 Katarínu Brúderovú pozvali dotvoriť novú expozíciu Slovenského národného múzea v Martine. Vymaľovanie jednej z výstavných siení tradičnými vajnorskými ornamentmi považovala za uznanie svojho maliarskeho nadania ale i osobné vyznamenanie.

Medzivojnové roky boli pre Katarínu Brúderovú obdobím vrcholenia umeleckej aktivity, ale aj výtvarnej zrelosti.

Je priam neuveriteľné, že popri všetkých každodenných prácach a povinnostiach jej zostával čas na takú rozsiahlu tvorivú umeleckú činnosť. Mnohé jej diela vznikali až po celodennej práci. Keď všetko spalo, ona sedávala nad robotou dlho do noci a vkladala do kresieb, malieb a výšiviek cit, fantáziu svoj vnútorný svet a vnímanie sveta vonkajšieho.

Inšpiráciu pre svoju tvorbu nachádzala najmä v prírode, s ktorou dennodenne prichádzala do kontaktu. Rastlinné motívy (tulipány, klinčeky, nevädza, klasy, zvončeky, ruže, konvalinky, srdiečka, hrozná a časti viniča…) obohatila o motívy vtáčikov (pelikán, lastovička, škovránok, páv), pričom dokázala zachytiť dynamiku vtáčieho pohybu, vnútornú symboliku kŕmenia a sebaobetovania v záujme mláďat, vzťah medzi rastlinkou, plodom a vtákom, a to všetko s ladnosťou línií, farebnou pestrosťou harmóniou a ľahkosťou.

Rozsah tvorivej činnosti tejto vzácnej ženy bol naozaj obrovský. V textilnej oblasti to bolo hlavne paličkovanie čipiek a vyšívanie všetkými technikami. Zhotovovala tradičné odevné súčasti a upravovala obradové oblečenie. Spracovávala i slamu, z ktorej vyrábala pletením a skladaním drobné ozdoby na lésoly. Pod rukami umelkyne sa i ten najnenáročnejší materiál, ako boli papieriky, handričky, plody kukurice, obilia či fazule , menili na umelecké diela. Pri zhotovovaní kraslíc uplatňovala vo Vajnoroch bežnú techniku oblepovanie sitinou (tzv. kaučí) .

Katarína Brúderová vytvorila vyše 300 nástenných malieb(prispela k výzdobe československých pavilónov na výstavách v Paríži, Bruseli, Zürichu, New Yorku, Tokiu a i.), vyšila množstvo textílií obradného i každodenného významu, bola horlivou vlastenkou i jednoduchou poetkou a vychovávala ďalšie generácie vajnorských ľudových umelkýň.

Na sklonku života jej bol udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby (1959).

Dožila sa krásneho vysokého veku. Dňa 6. marca 1964 svieca jej života dohorela.

Povedali o nej:

„Katarína Brúderová patrila k najvýznamnejším ľudovým umelcom na Slovensku. Svojou tvorbou šírila ľudové umenie Vajnôr nielen vo vlasti, ale aj v zahraničí,. Na rozdiel od iných, nielen sama tvorila, ale aj iných naučila tvoriť podľa zákonov krásy v duchu írečitých slovenských ľudových tradícií. A v tomto je aj jej veľký národný význam.“  František Kalesný

„Bola to skromná dedinská žena, ktorá umenie považovala za dar Ducha Svätého. Nič zvláštne v tom nevidela.“ Hedviga Brúderová, vnučka

„Ona mala takú povahu veľmi svojskú, nedala si nikomu rozkazovať, ale išla si tou svojou predstavou.“ Oľga Slivková